Guru

„OBRANA SOKRATOVA” - Platón        

Obrana Sokratova je jediným z najznámejších spisov prostredníctvom ktorého nám Platón približuje svojho učiteľa a zároveň aj povedal by som najväčšieho filozofa svojej doby. Tak ako Mozart, keď skomponoval nádhernú pieseň pre Elišku, do ktorej dal zo seba všetko, svoje pocity , proste celú svoju dušu, tak takýmto spôsobom nám predkladá Platón obranu Sokratovu, aby sme sa zamysleli nad ňou a pokúsili ju analyzovať a postupne prísť na to, že čo pre nás ľudí znamená, teda aký ma pre nás význam. Samozrejme, že pre obyčajného človeka, ktorý sa týmto nezaoberá, asi veľký význam nemá, to si určite myslí väčšina ľudí, a je to práve naopak, len sa treba aspoň na chvíľu nad tým zamyslieť a pochopiť to. Sokrates ako najväčší filozof svojej doby, nám chce ukázať, dáva nám cieľ, aby sme prešli na cestu rozumu a poznania, tak ako on miloval  a žil len pre pravdu, a pre ktorú aj nakoniec zomrel.

V tejto úvahe sa pokúsim analyzovať obranu Sokratovu, vysvetliť niektoré jej pasáže, a poukázať na jej význam pre nás.

Po prečítaní obrany a  nad jej zamysleným som sa dopracoval k mnohým záverom, samozrejme že len laickým. Teda pýtam sa na začiatok, Prečo práve obrana? Viem aj odpovedať, no preto, lebo Platón sa obhajuje sám, keďže je obvinený z mnohých lží a neprávosti, ktoré boli vznesené proti nemu, keď sa ho „určití” ľudia pokúsili zlikvidovať (odstrániť), ani ináč sa to pravdivejšie nedá vysvetliť, lebo je to skutočne tak. Teda Sokrates sa obhajuje sám, veľmi majstrovsky a pritom hlavne pravdivo vysvetľuje občanom aténskym, dôvod jeho obžaloby. Položme si otázku prečo práve Sokrates, veď on nikomu neublížil ani nevykonal nijaký čin, ktorý by bol v rozpore so zákonmi danej doby. Podľa mňa je to jasné, potrebovali sa ho zbaviť pretože im (tí, ktorí sa ho chcú zbaviť) prekážal v ich nekalých činoch. Ľudia ho mali radi, pretože bol ich učiteľom, učil ich PRAVDU. A to sa im nepáčilo , určite aj závideli, že je medzi ľuďmi populárny viac ako oni, aj keď Sokratovi nešlo podľa mňa o slávu, ale o to, aby ľudia pochopili niektoré aspoň základné otázky, ktoré ich zaujímali a Sokrates im to umožnil, takže v tom nie je naozaj nič zlého, ba naopak. Lenže takým ľudom je to jedno, vedeli, že ten človek, ktorého počúva väčšina ľudí ,má na nich aj určitý vplyv, tak takýto človek predstavuje veľké nebezpečenstvo pre nich. Dalo by sa to aj povedať tak ľudovo, že nehral s nimi „ich hru” tak už im nevyhovoval, a mal veľký vplyv na ľudí. Vidíme, aj na tomto prípade, aký ľudia vedia byť, keď bažia po moci je vidno, že história sa opakuje bohužiaľ aj v takýchto prípadoch.

Na jednej strane Sokrates vedel podľa mňa, že ho odsúdia, a vynesú nad ním verdikt, ktorý neskončí pre neho dobre, ale obhajoval sa vynikajúco a hlavne spravodlivo, a na druhej strane akoby už čakal, že ho odsúdia. Takže mu nezostáva nič iné ako obhajovať sa sám. Aj na tomto je vidieť, že ktorý človek by sa obhajoval sám, keď mu ide o život! Na začiatku procesu chce ľuďom vysvetliť svoj cieľ vo svojom živote, že učil a žil len pre pravdu a na tú istú cestu chce priviesť aj ostatných ľudí, aby prostredníctvom toho pochopili základné životné otázky, na ktoré sa tak často pýtajú, a používa krásny výrok: „Nebudem hovoriť uhladené slová, obraty a výrazy, ani nie krasorečnenie, ako boli ich reči, ale reč prostú, obsahujúcu bežné slová, lebo verím, že to čo hovorím, je pravdivé- a nikto z vás nech nečaká niečo iné !“

Podľa tohto citátu je jasné, že Sokrates hovorí ľuďom  pravdu o svojom živote o veciach verejných tak ako je presvedčený podľa svojho svedomia a nie lži ktoré  rozprávajú tí, ktorí ho obžalovali, ktorí si takouto lžou získavajú ľudí, klamú im do očí a využívajú ich, lebo vlastne inak sa to ani nedá povedať. Lenže ako sa hovorí, každá minca má dve strany a tá druhá môže znieť: Prečo sa nechajú rečami od nich (tých „mudrcov”) oklamať a uveria im, veď predsa, každý človek má svoj vlastný rozum a používa ho, tak nech si uvedomí kto má pravdu, lenže na tomto príklade krásne vidno ako boli a aj sú ľudia ovplyvniteľní. Lenže takto to bolo vždy a aj vždy bohužiaľ bude. Samozrejme, že je to nespravodlivé, lebo na takto ovplyvniteľných ľudí „zarábajú“ iní a za chrbtom sa im smejú, že akí sú hlúpi.

Sokrates chodí medzi ľudí, medzi tých, ktorí sa zdajú byť múdrymi, aby naozaj zistil, či je taký múdri za akého ho občania aténsky považujú a zisťuje: „Odchádzajúc, uvažoval som v duchu, že som od tohto človeka múdrejší, zaiste ani jeden z nás nevie nič dokonale, tento si však myslí, že  niečo vie, aj keď nič nevie, ja však tak ako nič neviem, ani si nenamýšľam, že niečo viem!“

Rozobratím tohto výroku som dospel k nasledujúcemu, že Sokrates aby skutočne zistil kto je múdry tak chodí, stretáva sa a rozpráva s týmito ľuďmi, pozoruje ich „múdrosť“ aby naozaj zistil, či sú naozaj taký za akých sa vydávajú, ale nakoniec zisťuje, že sa vydávajú za to čo nie sú, a nikdy ani nebudú. Ďalej by som použil ďalší jeho výrok, ktorý na toto nadväzuje : „Teda z tohto skúmania mi občania aténski vyrástli mnohé nepriateľstvá, a to veľmi trpké a nebezpečné, a z nich mnoho ohováračiek, aj to, že mám toto meno, totiž, že som mudrc, lebo prítomní sa vždy domnievajú, že som múdry v tom, v čom dokážem nepravdu inému!“

Z toho sa dá usúdiť, že ľudia sú chamtiví, závidia Sokratovi jeho múdrosť, chcú byť aj oni takí ako on, ale nevedia sa o to pričiniť prirodzenou cestou, ale chcú „to hneď“ a preto závidia, potrebujú sa ho zbaviť a na jeho miesto dosadia jedného zo svojich ľudí, ale občania aténski to nevidia, nevidia ich ako krvilačné beštie bažiace po pomste, ale ako tých, ktorí majú pravdu a Sokrates, že je klamár, ale to je práca tých, ktorí sa chcú Sokrata zbaviť. Ale nie sú všetci občania takí, sú aj tí, ktorí vedia, Sokrates je človek, ktorý im ukáže a ukazuje cestu poznania, rozum, múdrosti. Obhajuje sa sám, verí v pravdu, vie, že je nepravo obvinený. Ale na druhej strane všetko zlé je na niečo dobré. Uvažujme tak, že keby sme nemali obranu Sokratovu, ako by sme mohli pochopiť niektoré veľmi dôležité veci z tejto obrany, v ktorej nám krásne ukazuje Sokrates, že človek ako živá mysliaca bytosť má právo na svoj názor a pred smrťou, aj keď vie ,že už jej nezabráni, do „poslednej kvapky“ v tomto procese ukazuje časti zo svojho „ majstrovského diela“, teda svojho života.

Teda ešte predtým ako sa dostanem k samotnému záveru, je potrebné ešte analyzovať zostávajúce časti, ktoré sa nás v konečnom dôsledku bytostne dotýkajú. Myslím si, že v tomto diele je ako sa hovorí z každého rožku trošku, pre každého niečo, len si to musí nájsť, samozrejme, že tam nie sú odpovede na všetky otázky, ktoré by nás zaujímali, ale tie nie sú u nijakého filozofa. Už som rozobral tie časti v ktorých sa  Sokrates obhajuje sám, rozobral som prečo ho obžalovali, aký mali tí ľudia dôvod a prečo práve jeho. Pozriem sa teraz na to trochu z iného uhla pohľadu a prirovnám to k životu, bežnému životu, ktorý teraz prežíva každý z nás, chcem tým povedať, že existuje mnoho ľudí, ktorí si takpovediac „ len tak žijú“ a nezaoberajú sa nad tým, že prečo? vlastne. Zase tu máme to slovíčko- prečo?-. Základné slovo filozofie, na ktoré hľadajú odpoveď mnohí filozofovia už od počiatku. Prečo sa týmto ľudia vôbec nezaoberajú, je to ich chyba alebo chyba civilizácie, vývoja alebo čoho vlastne? Nezamýšľajú sa nad tým vôbec, nad životom a smrťou, samozrejme, že nie všetci. Ale na druhej strane, keď sa už blíži ich koniec, teda koniec života, vtedy zrazu hľadajú odpovede na tieto otázky a zamýšľajú sa nad nimi. Pýtam sa prečo nie skôr? Možno sa to bude zdať, že to nemá súvislosť s obranou Sokratovou, ale pri hlbšom zamyslení človek zistí, že má. Sokrates nám to krásne ukazuje prostredníctvom svojho konania, rád a myšlienok, ktoré nám poskytuje. A na takéto hľadiska sa musíme orientovať, zaoberať sa nimi aby si človek konečne uvedomil, že je na tomto svete len na chvíľu, tak prečo si ten život znepríjemňovať, podľa mňa treba sa nad tým zamyslieť a žiť život tak ako ho žil aj Sokrates, a hlásať a učiť o pravde.

         V závere obrany používa krásne súvetia, na jednej strane také jednoduché a na druhej také krásne, v ktorých vyjadril jednoznačne, že: „Ale aj vy sudcovia sa musíte stavať k smrti z nádejou a zamýšľať sa nad touto jedinou, pravdivou myšlienkou, že pre dobrého človeka niet nijakého zla ani za života, ani po smrti a že bohovia nenechávajú jeho veci nepovšimnuté!“ A ďalej opisuje svoj život berie ho ako určité posolstvo, určitú úlohu, ktorú mal, splnil ju a tým pádom môže pokojne „odísť“ teda zomrieť. V tomto momente sa už nepozerá na život ako na niečo najdôležitejšie, čo si musí ešte chrániť. Podľa mňa Sokratov život ostáva bez cenností odvtedy, odkedy si je istý, že splnil svoje poslanie. Tu je krásne vidno Sokratov pohľad na život a smrť. Môžme si z neho zobrať také ponaučenie života, aby sme sa nebáli žiť a v konečnom dôsledku nebáli sa ani zomrieť, pretože vie, že medzi týmito „supmi“ (tí, ktorí ho odsúdili) už ďalej nevydrží a chce radšej odísť teraz ako potom, teraz a s čistým svedomím. Podľa mňa je to fascinujúce, ako to Sokrates vymyslel, dá sa povedať, že pár vetami zhrnul takúto schému života.  

Schéma života:

NOVÝ ŽIVOT                                               VYSLOBODENIE

JA (ČLOVEK)                                               BYTIE (ŽIVOT)

Ale čo je tiež veľmi obdivuhodné, že sa nehnevá na tých, čo ho odsúdili, ani na tých, čo ho obťažovali. Na sklonku svojho života dáva rady občanom ako pristupovať k ľuďom, ktorých zaujímajú viac peniaze ako cnosť, a karhať ich za to, že keď si budú myslieť veci, ktoré podľa nich budú správne a v skutočnosti nebudú, a keď sa budú pretvarovať na niečo čo nie sú, na nejakých mudrcov a v skutočnosti o daných veciach nebudú mať ani potuchy.

Ďalej rozpráva ak to budete robiť, budete od nich aj odo mňa spravodliví. Čiže Sokrates chce naučiť ľudí žiť v pravde, ale aj učiť pravdu, lebo vie, že len tak môže človek nájsť zmysel svojho života. A dodáva: „že už je čas ísť, Sokrates na smrť a ľudia do života, ale kto ide v ústrety lepšiemu osudu vie len boh⁵!“

Samozrejme, že som nerozoberal celú obranu Sokratovu, ale len niektoré časti, ktoré som považoval za dôležité. Vyjadril som ich svojou myšlienkou.

         Na úplný záver by som chcel dodať, že som sa pokúsil vysvetliť problematiku obrany Sokratovej mojimi očami, mojim zatiaľ laickým pokusom, ktorý bude stále rásť a rásť. Dúfam, že ďalším študovaním obrany Sokratovej budem mať možno raz tú česť a pochopím ju v celku tak ako nám ju predložil Platón, ktorému za to patrí nesmierne uznanie.

            Upriamil som pozornosť najmä preto na túto tému, lebo sa domnievam, že je v dnešnej dobe veľmi aktuálna, pýtam sa, kedy konečne sa ľudia poučia, prestanú byť arogantní, chamtiví a nespravodliví jeden voči druhému. Aj na tomto príklade je krásne vidieť ako sa história opakuje, hrdo sa bijeme do pŕs a hovoríme, že žijeme v 21 storočí, máme najmodernejšie technológie, stroje vykonávajú kvantum práce za nás ľudí, lietame do vesmíru, prekonali sme rýchlosť zvuku, rozštiepili sme atóm a predsa pri tom najzákladnejšom prvotnom princípe, čo sa dotýka nás ľudí sme pozabudli a stále akosi zatvárame oči pred správaním sa k sebe navzájom v úcte, vážení si jeden druhého, vzájomná pomoc a tolerancia, pochopenie, to nám akosi stále uteká pomedzi prsti. Máme právo sa pýtať, prečo je to tak? A čo mienime s tým robiť? Všetko je len na nás, na nás jednotlivcoch, na našich skutkoch, preto keď môžeme zasahovať do fauny, flóry, máme moc urobiť čokoľvek čo je v našich silách v rámci našich možností, skúsme sa zmeniť jeden voči druhému a vážiť sa navzájom, nie inými pohŕdať a bažiť len po osobnom bohatstve, veď po smrti si zo sebou nevezmeme nič.